Angie

Napísať blog nikdy nebol môj sen. A investigatívny blog už vôbec nie. Preto investigatívu od tohto textu nečakajte. Ale keďže úlohu do školy treba splniť, tak som sa rozhodla písať o niečom, čo ma zaujíma, čím momentálne žijem. Predpokladám, že to bude mať väčší zmysel, ako písať o politických kauzách, nefunkčnom školstve či zdravotníctve a pod. A možno sa mi podarí spraviť tak trochu aj osvetu v danej téme, pretože si to naozaj vyžaduje.
Na napísanie tohto článku ma inšpirovala jedna slečna/pani, ktorá do facebookovej skupiny venujúcej sa noseniu detí, pridala príspevok, kde si vyliala srdce, ako ju rodina nepodporuje. Ale aby ste presne vedeli, o čom píšem, s jej dovolením citujem spomínaný príspevok.

„Ak chcete hľadať podporu, v rodine to nebude… preto som pre chuť šatkovať a látkovať skončila na listine duševne nespôsobilých… nuž čo, kým tieto trendy neprejdú do burlivých koní, článkov na topkách alebo sa neobjavia v iných bludárňach, budeme si musieť počkať len na vysmiateho Pána Mrveničku (pracovný názov pre naše kinderko) spiaceho pokojne v šatke a s bambusom na zadku bez zaparenín… nuž.. niektorým pomáhajú k osvieteniu len empirické zážitky…“

Už asi tušíte, o čom bude celý čas reč. Spomínaná žena nie je jediná, ktorá sa stretáva s negatívnymi reakciami, či už blízkeho okolia alebo úplne cudzích ľudí na ulici. Je veľmi smutné, že sme zabudli na vlastné korene a zvyky svojich predkov, ktorí bežne nosili svoje deti v rôznych ľanových plachtách či nošiach. Trendy sú však, momentálne, bohužiaľ iné, orientované na najkrajšie a „najviac vytunené“ kočiare s nafukovacími kolesami, slnečníkmi, sklápacie, preklápacie, s vodotryskom… Čo tam potom, že dieťa je ďaleko od matky, od vône, ktorú pozná, od jej telesného tepla? No a čo keď plače, ba priam reve ako o život? Veď si predsa musí „precvičiť pľúcka“. Verte mi, nemusí. Neviem ako vám, ale mne trhá srdce, keď počujem plačúce dieťa. (Najmä ak je ten plač skutočne ľútostivý a bezmocný, nie trucovitý. Ale taký majú väčšinou už väčšie deti.)
Ale aby sme sa dostali k podstate veci a posolstvu tohto článku. Nosenie je DOBRÉ, V PORIADKU, NORMÁLNE a PRIRODZENÉ. Aj keď sa niekomu môže zdať, že má drobec v šatke pokrivený chrbátik a nemôže sa vyvíjať správne; že tam nedýcha; že bude na mame závislé; že si žena zničí chrbát a vlastne celý život, lebo ho bude musieť nosiť minimálne do osemnástich…(rokov, nie mesiacov).
Pre tých neskúsených a neinformovaných: Deti sú v šatke v prirodzenej polohe ako v maternici, takže chrbátik sa vyvíja úplne normálne a presne tak, ako má. Vzduchu majú až až, a často čerstvejšieho a chladnejšieho ako v zaparenom kočíku. Aj keď to nedokázali americkí vedci, ale bežné ženy a matky, dieťa na nich závislé nezostane. Dokonca sú nosené deti často vývojovo popredu, skôr chodia, skôr a lepšie rozprávajú, sú citovo vyrovnanejšie a nezávislejšie. Čo sa týka chrbtov tých úbohých žien, ktoré sú, podľa niektorých, otrokyňami vlastných detí, aj ich chrbty sú počas správneho nosenia úplne v poriadku a dokonca sa mnohým upravili aj problémy s chrbticou, keďže šatka či nosič ich núti chrbát vystierať do správnej polohy.

Teraz späť k príspevku spomínanej „nosnice“ (tak sa medzi sebou družne nazývajú nosiace maminy). Je fakt, že sa až príliš nechávame ovplyvniť tým, čo nám do hláv tlačia médiá. Či už sú to spomínané, „veľmi kvalitné“, slovenské seriály, alebo „mienkotvorné“ denníky, či najnavštevovanejšie spravodajské weby. A dovolím si tvrdiť, že najviac ovplyvňovaná je staršia generácia. Dúfam, že týmto tvrdením nikoho neurazím, je to môj názor vytvorený na základe pozorovania viacerých občanov v dôchodkovom veku. Práve od dôchodcov prichádzajú potom rôzne nepríjemné poznámky na adresu detí naviazaných v šatke na mame. Dám len zopár príkladov, pre niekoho na pobavenie, pre mňa na zamyslenie.

„Ja by som za toto zavierala do basy! Všetky čo toto robia! Vidíš to?! Ja by som toto zakázala… Dýcha vám tam vôbec?!“
„To je strašné toto! Vidíš to! Druhá: Pekne rovno do kočáru a hotovo! A tretia: Možno nemajú na kočár.“ (Len pre informáciu, šatky a nosiče nie sú práve najlacnejšia záležitosť, najmä ak si v tom mama nájde záľubu :P)

„Chuďatko moje malinké, ako ty musíš trpieť…“ Túto poznámku vzápätí vyvrátilo samo dieťa úsmevom od ucha k uchu 🙂

Aby som ale nebola len kritická. Stretávajú sa aj s pozitívnymi reakciami. Chvalabohu. Ja chcem ale poukázať práve na to, že možno keby sa osveta noseniu robila v médiách, napríklad aj vo filmoch či seriáloch, ľudia by to prijali ľahšie. Vždy si zoberú za svoje to, čo nám ukazujú médiá a známe osobnosti.

Hádam ale svitá na lepšie časy. Nela Pocisková, tak obľúbená u babičiek – fanúšičiek „Burčiaku“, je tehotná a vyzerá to tak, že sa chce dať na nosenie. Už o tom bol dokonca aj článok na niektorom z našich kvalitných spravodajských webových portálov. Ja budem len dúfať, že nadšenie Nelu neprejde a bude sa so svojím pokladom v šatke ukazovať na verejnosti čo najviac. Budem dúfať a veriť, že inšpiruje aj svoje mediálne známe kolegyne. Možno potom zmenia názor nielen dôchodcovia, ale všetci zarytí odporcovia nosenia.

Zatiaľ však nosiacim maminám nezostáva nič iné, iba nepríjemné komentáre a poznámky vydržať, prehltnúť, alebo trpezlivo vysvetľovať, prečo je to dobré. Dúfam, že im pomôžem, aspoň trochu, aj týmto blogom a keď už to ľudia úplne neprijmú, tak sa nad tým možno aspoň zamyslia. Aj to bude veľký úspech.